horuseye.sk Kremnické dukáty horuseye.sk

Svet malých obrnených fúzačov   Šintava - slobodné kráľovské mesto   Kremnické dukáty   Veda, technika či nebodaj Sci-Fi

Home

Články

Panovníci

Komorskí grófi
    Kremnica (kat.)
    Kremnica (is)
    Uhorsko (kat.)

Mincovné značky
Kremnica
    všetky
    komorskí grófi
    mesto Kremnica

Katalógy

Napíšte mi

110074 

Kremnické hutníctvo do polovice 18. storočia

Mgr. Ivana Šebeňová; Kremnické letopisy č. 11

Hutníctvo ako výrobná činnosť predstavuje poslednú etapu pri získavaní kovu zo suroviny – nerastu. Začiatky hutníctva boli neoddeliteľne spojené s baníctvom a prvé primitívne pece sa stavali priamo pri dobývkach. Ťažiarske spoločnosti, ktoré vznikali združením jednotlivých ťažiarov, začali so stavbou väčších hút a zložitejších hutníckych pecí.

Vývoj hutníctva v 14. – 15. storočí

O dejinách hutníctva sa dozvedáme z pramenných dokumentov len málo. Domnievame sa, že to môže byť spôsobené absenciou dokumentov viažucich sa k tejto problematike (viac sa dozvedáme o baníctve ako takom a o mincovníctve), no môže to byť spôsobené aj zničením listín požiarmi, ktorými Kremnica často trpela. Spomeňme požiar v roku 1560, kedy v meste zhorelo 95 domov a archív, požiar na Dolnej ulici v roku 1599, keď zhorelo 40 domov, požiar v banských hutách v roku 1625 či požiar v meste v roku 1690.

Kremnica 1742

Hutníctvo možno zaradiť tak ako k baníctvu, tak aj k mincovníctvu. Dokonca spočiatku fungovali huty v rámci baní. O tom, že sa huty spočiatku v Kremnici nachádzali v doline Soler (východne od centra mesta) a nie ako neskôr v doline Colner (tam priamo pri baniach vznikla aj najstaršia kremnická mincovňa, dolina leží severozápadne od centra mesta) sa dozvedáme z prekladu Bedricha Gayera: „Keď sa koncom 19. storočia zavádzal vodovod, boli vykopané ryhy hlboké 120 - 130 cm. Pri odbočke k domu č. 101 pri moste ležiacom oproti evanjelickému kostolu sa našla 1 - 2 cm vrstva dreveného uhlia. Na tom by nebolo na prvý pohľad nič zvláštne, ale pri rozbore materiálu sa zistilo, že sa jedná o viaceré kusy hutníckej trosky. Ide teda o lokalitu prastarej huty.“ Druhá o niečo menšia huta sa nachádzala pri bráne toho istého domu. Niekoľko rokov pred týmto nálezom nechal Dr. Gustáv Kazimír Zechenter Laskomerský vo svojom dvore domu č. 99 vykopať kanál, kde sa našlo viacero kusov síry a pri kopaní vápennej jamy sa našlo banícke kladivo. Tieto nálezy svedčia o tom, že sa tu nachádzala taviareň kovov. Z povedaného je zjavné, že prví baníci v Kremnici ešte nepoznali, nestavali a nepoužívali hutu a rudu museli taviť v otvorenom ohni.

Ich presun do doliny Colner dokazuje pôvodné nálezisko vo veľkosti menšej ako predošlé v dnešnej lokalite Nová dolina. V 60. alebo 70. rokoch 20. storočia, keď vtedajší erárny banský správca Eduard Makutz spojil Novú dolinu s tzv. Kaiserswegom – cisárskou cestou (dnešnou Banskou cestou), musel preraziť jednu haldu, v ktorej boli objavené viaceré pásy, horizontálne uložené v šikmom smere z údolia oproti Šturcu. Nachádzali sa jedna nad druhou a svojou tmavou farbou sa odlišovali od farby materiálu haldy. Po dôkladnom preskúmaní sa tieto 1 – 3 cm široké pásy skladali z popola, uhlia a vrstvy trosiek. Tieto taviarne mali kruhovú formu s priemerom 1 – 2 m, najspodnejšia bola iba 80 cm nad pôvodným terénom a bola najstaršou. Po uplynutí určitého času bola zasypaná hlušinou, aby vytvorila miesto pre ďalšiu taviareň. Vek haldy sa dá presne len ťažko určiť, ale podľa polohy a skladby haldy pochádza pravdepodobne z obdobia spred uplynulého tisícročia.

V najstaršej listine kremnickej mestskej rady z roku 1331 je vymenovaný celý hnuteľný a nehnuteľný majetok banského podnikateľa Jeclina z Olfu, ktorý pozostával z troch banských mlynov s hutou (chaza) a s jednoduchými stupami (contum, kolbe) v doline Colner. Vlastnil zariadenia na spracovanie rudy v hodnote 125 hrivien a dom s pozemkom v hodnote 10 hrivien. Banských a hutníckych zariadení bolo v tom čase v Kremnici nepochybne viac. Vedľa V Jeclinovom susedstve sa uvádzajú ďalšie tri banské mlyny, z ktorých jeden patril Kadoldovi, druhý prísažnému Mikulášovi Mazalderovi a tretí spolu so stupami richtárovi z Pukanca. Išlo teda spolu o šesť banských mlynov, jednu hutu a dve stupy. Známa je aj ich cena v hrivnách. Banský mlyn s jedným kolesom stál 30 hrivien, mlyn s dvoma kolesami a hutou odhadli na 40 hrivien a tretí mlyn mal hodnotu až 50 hrivien. O hutách a stupách sa hovorí ako o doplnkových zariadeniach. Keďže už v roku 1331 bolo baníčenie pokročilé, nepochybujeme, že mesto muselo jestvovať už pred udelením privilégia. Stupy boli zariadenia na drvenie rudy. Kladivo baníka tu nahradili tĺky. V stupách sa drvila ruda na sucho (do roku 1512), neskôr za použitia vody na mokro. Získaný rmut sa triedil gravitačne na splavoch. Zrnká zlata sa zachytávali v žľaboch na ovčej koži – rúne, neskôr na plachtách. Práve po drvení a triedení sa ruda (rmut, šlich) dostávala na hutnícke spracovanie.

Dôležitým prameňom pre najstaršie obdobie je daňový súpis obyvateľov mesta z roku 1442. Vtedy bolo v Kremnici celkom štyridsať banských mlynov a dvanásť hút. Z toho v doline Colner bolo banských mlynov 31 a vo veľkej a strednej vode Bystrickej doliny (Solergrundt) 9. Za banský mlyn sa na strednej vode v doline Soler platila suma iba 3 zlaté a za jednu hutu 1 – 2 zlaté. Dôležitý je pre nás poznatok, že robotníci pri banských mlynoch nemali výsadné postavenie. Baníkov – banských robotníkov (haviarov) i robotníkov pri banských mlynoch a hutách najímali týždenne do práce pre ťažiarov prostredníctvom hutmanov a šafárov a na čele so šafárom tvorili pri jednom banskom mlyne, prípadne hute pracovnú skupinu robotníkov v počte asi desať. Zoznam ťažiarov podľa súpisu z r. 1442 (podľa topograf. celkov):

- Conradt Rolner, kremnický komorský gróf (r. 1440 – 1443) a najväčší ťažiar, vlastnil 7 banských mlynov a dom na námestí
- Jacob Tyndel, ťažiar, vlastnil 6 banských mlynov, 1 hutu a dom na námestí
- Hans Greczer, ťažiar, vlastnil 2 banské mlyny a dom v Solergrunde
- Feygengraff, ťažiar, vlastnil dom na námestí
- Peter Alt, ťažiar, vlastnil dom v Solergassen
- Claus Lemmel, ťažiar, 3 banské mlyny a 1 huta
- Modrer, ťažiar, 3 banské mlyny
- Gutgessell, pravdepodobne spoločník komesa, býval na námestí
- Froncz Münczer, minciar, býval na námestí
- Albricht, ťažiar, 3 banské mlyny
- Michal Pawer, ťažiar, 2 banské mlyny, býval na námestí
- Hopp, býval na námestí
- Christinus, býval na námestí

Turzovci a Fuggerovci v Kremnici v 15. a 1 . polovici 16. storočia

Juraj Turzo v rodinnej kronike Fuggerovcov, z publikácie Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov (Bratislava 2004)

Posledná štvrtina 15. storočia zastihla kremnické baníctvo v pomerne zložitej situácii. Kremnica si naďalej udržala nezastupiteľné miesto a úlohu pri zámene drahých kovov, ich záverečnom hutníckom spracovaní a mincovaní. Práve tieto činitele zohrali dôležitú úlohu pri vstupe Turzovcov a Fuggerovcov do Kremnice. Vstupom do Kremnice sa im naskytla možnosť ovládnutia trhu bez ďalšieho expandovania do nových miest pôsobnosti a bez vytvárania faktórií v ostatných stredoslovenských banských mestách. Toto konštatovanie sa dotýka Banskej Štiavnice, vtedajšieho najväčšieho producenta zlata a striebra. Mesto a ťažiari sa stali závislými na dodávkach olova od Turzovcov. Do Kremnice sa odovzdávali vyťažené zlatostrieborné rudy, pričom operácie od zámeny po fi nálne hutnícke spracovanie a následné mincovanie ovládali Turzovci.

Turzovci dodávali Kremnici olovo a kvalitnú zrnenú meď, ktorú využívali v záverečných procesoch oddeľovania zlata a striebra v kremnickej cementovni, ako jedinom zariadení v celej stredoslovenskej banskej oblasti.

Turzovci za podpory Fuggerovcov vstúpili do Kremnice v období, ktoré niektorí autori staršej generácie montánnych historikov označili za koniec doby „zlatej Kremnice“, a to najmä z pohľadu poklesov výnosnosti ťažby a celkového stavu banských prevádzok. Komora, ťažiari a mesto podnikajúci v baníctve nemali k dispozícii investičný kapitál. Ten mali priniesť do Kremnice Turzovci s pomocou Fuggerovcov. Ján Turzo získal kremnickú banskú a mincovú komoru do nájmu s titulom komorského grófa v roku 1498. Za dôležitú pokladáme v čase nájmu Turzovcov a Fuggerovcov činnosť cementovne v Kremnici. V cementovni prebiehal záverečný zrýdzovací proces, zlato a striebro sa oddeľovalo za použitia medi, olova, tehlového prášku a soli. Pri zámene v cementovni sa prevádzala kontrola kvality kovov. Funkciu skúšača drahých kovov a kontrolóra kvality pri razbe mincí vykonával už od 14. storočia tzv. pizetár. Bol ním ostrihomský arcibiskup alebo jeho zástupca a sídlil v dome priamo na námestí.

V druhej polovici 15. storočia je s kremnickou cementovňou spojená rodina Langsfelderovcov a ich príbuzných, ktorí prijali podľa pracovného zamerania priezvisko Schaider, v slovenskom preklade lúčbár.



Prehľad nájomcov lúčobne (cementovne) do nástupu Turzovcov v roku 1505:

- mešťan Kristanus (1441)
- Augustín Langsfelder (1475)
- Ján Langsfelder/Schaider
- Jánova manželka Barbora (Šafárová) – zdedila po ňom okrem iného dva banské mlyny a hutu (1495), získala potvrdenie práv skúšača a cementovňu pre seba a synov Jána a Ondreja (1496)
- Juraj Turzo odkúpil práva od Barbory za tisíc dukátov (1505)
- Jurajov syn Krištof
- prívrženec Turzovcov kremnický komorský podgróf Ján Hüb (do roku 1525)
- komorský gróf B. Beheim a kráľovský pokladník Imrich Serenčéš zv. Fortunatus, ktorí spravovali cementovňu iba krátko

V rokoch 1525 – 1526 sprostredkoval Alex Turzo u kráľovského dvora Antonovi Fuggerovi nájom kremnickej mincovne. Fuggerovci cementovňu a lúčobňu spravovali pomocou svojich faktorov až do obdobia vyvrcholenia sporov kráľovnej Márie s bratom Ferdinandom o venný majetok uhorských kráľovien.

V Kremnici sa podľa výkazov Schaidera prijalo zlato s určitým obsahom striebra, následne sa v turnusoch vykonal zrýdzovací proces - cementácia. Po nej sa v jednotlivých rokoch spolu so zásobami spred roku 1486 vykázalo zlato s dukátovým stupňom rýdzosti (23 karátov a 9 granov): 1046 hrivien (256,8 kg), 1117 hrivien (274,2 kg), 1139 hrivien (279,6 kg), 1117 hrivien (274.2 kg), 920 hrivien (225,9 kg), 844 hrivien (207,2 kg), priemerná ročná produkcia bola 1254 hrivien (307,9 kg). Pre porovnanie uveďme, že priemerná ročná produkcia zlata v Sibini bola 1123 hrivien (275,5 kg) a v Baia Mare v Sedmohradsku 2500 hrivien (613,85 kg). V čase nájmu Turzovcov začiatkom 16. storočia bola ročná produkcia zlata v stredoslovenských banských oblastiach 745 hrivien (182,9 kg).

Nástupom B. Beheima do funkcie grófa v roku 1524 sa ukončilo priame pôsobenie Turzovcov v Kremnici, aj keď tu pôsobili v podobe svojich zástupcov až do roku 1551. V tom čase sa, ako sme už na začiatku spomenuli, baníctvo nachádzalo v zlom položení.

Pred polovicou tridsiatych rokov 16. storočia prevzala jednu z najväčších banských prevádzok - Hlbokú banskú dedičnú štôlnu prostredníctvom komory kráľovná Mária spolu s niektorými malými súkromnými ťažiarstvami. Na týchto základoch vzniklo najväčšie a najvýznamnejšie erárne kremnické ťažiarstvo Goldkunsthandlung (GKH). O produkcii GKH sa zachoval súvislý výkaz produkcie z roku 1548 – 1591, ktorý bol publikovaný v roku 1967 a analyzovaný v roku 1978. GKH sa zaoberal aj hutníckym spracovaním zlata v Kremnici.

S príchodom Turzovcov sa očakávalo riešenie mnohých problémov. Turzovci z titulu komorských grófov zaviedli viaceré opatrenia pre zlepšenie baníctva, pre kontrolu zámeny kovov, snažili sa z tituku zastávaných funkcií zabezpečiť z kráľovského dvora podporu na budovanie viacerých banských diel, zvlášť prepotrebných odvodňovacích diel. Na druhej strane vydané vlastné opatrenia nerešpektovali a porušovali, ako v prípade vývozu drahých kovov, keď obchádzali povinnú zámenu v komore. Obdobie nájmu Fuggerovcov ukončuje významnú etapu vývoja Kremnice, kedy sa spracúvalo zlato v meste. Aj keď už Kremnica v produkcii zlata nikdy nedosiahla také výsledky ako približne do začiatku 15. storočia, zostávala „zlatá“, nakoľko sa v nej sústreďovali drahé kovy k zámene z celej stredoslovenskej banskej oblasti. Hutnícky sa spracúvali a prevádzala sa razba mincí.

Hutníctvo v 16. storočí

O úpravníctve a hutníctve sa dozvedáme v 16. storočí zo Súpisu stúp, mlynov, splavov a hút v Kremnici z roku 1578, ktorý je najúplnejším známym súpisom tohto druhu v meste. Pôvodcom dokumentu je mestská rada ako reprezentantka ťažiarov. Koncipistom dokumentu je kremnický notár Leonard Tielesch. Dôvodom jeho vzniku bola skutočnosť, že mal slúžiť ako podklad na získanie (bezúročnej) pôžičky pre ťažiarov na výstavbu úpravní a hút.

Dôvodom veľkej výstavby úpravní a hút v Kremnici bolo podľa dokumentu úsilie vybudovať hospodársky a na obyvateľov početné mesto na obranu proti tureckému prenikaniu. Historický rozbor okolností výstavby však ukazuje, že príčiny boli predovšetkým hospodárske: priblížiť úpravne a huty k baniam, aby sa ušetrilo na doprave. Ťažiari sa zadĺžili predovšetkým pri výstavbe diel v Novej doline. Stavali ich v roku 1571 – 1578. Mlyny chceli preložiť zo Starej doliny (Soler) v tom istom poradí, ako stáli tam. V roku 1578 sa však snem zaoberal otázkou opevnenia oblastí susediacich s Turkmi a medzi nimi i okolia banských miest. Argumentácia súvisiaca s protitureckou obranou mohla mať najväčšiu nádej na úspech.

Súpis stúp, mlynov, splavov a hút zachytáva všetky úpravne a huty v banskej oblasti od Piargov (dnes časť obce Kremnické Bane situovanej na sever od Kremnice) až po Hornú Ves (3 kilometre južne od mesta). Trasa má dĺžku asi osem kilometrov. Mnohé objekty uvedené v súpise vieme lokalizovať, ba niektoré z nich jestvujú aj dnes. Tým sa súpis stáva základom na štúdium vývoja Turčekovského vodovodu, teda energetiky, úpravníctva a hutníctva. Jednotlivé druhy úpravní dokument uvádza tak, ako nasledovali za sebou na trase vodovodu a tým objasňuje aj postup upravovania rudy.

Súpis stúp, mlynov, splavov a hút z roku 1578 sa zachoval v koncepte. Nie je bližšie datovaný, ale vznikol najneskôr na jar 1579, keď v apríli prišli do Kremnice kráľovskí komisári na pochôdzku baní.

V rámci hutníctva nás zo súpisu zaujímajú čísla 7, 36 a 48 až 51:

7. Mehr ain schmolzhütten mit 2 ofen (taviareň s dvoma pecami)
36. Item ein schmolzhutten mit 2 ofen (taviareň s dvoma pecami)
48. Item zu Ihrer Majestät ciment hutte mit 2 ofen (majetok jeho veličenstva – cementáreň s dvoma pecami)
49. Item des Mathes Winckhlers schmolzhutten mit 2 ofen (– taviareň s dvoma pecami patriaca Matesovi Winckhlersovi)
50. Mehr auf Ihrer Majestät schmolzhuttten mit 2 ofen (taviareň jeho veličenstva so štyrmi pecami)
51. Namhafften der ribarischen erben schmolzhutten mit 2 ofen (taviareň menovite rodu Ribarskych s dvoma pecami).

Vývoj hutníctva v 17. storočí

Prvá polovica 17. storočia sa niesla v Kremnici v znamení všeobecnej krízy hutníctva. Na základe sťažností na vysoký úbytok drahých kovov bol v roku 1627 vydaný príkaz eráru, aby odborníci z Kremnice a Banskej Bystrice opäť preskúmali úroveň hutníctva. Pri skúšobných tavbách boli zistené straty, priemerne 27,2 % zlata a 26,9 % striebra. Výsledky poukázali na nízku úroveň hutníctva.

Keď v roku 1636 zhorela erárna huta v Hodruši, erár namiesto nej začal využívať Hornú hutu (Stadtgrunder Bleihutte) v Banskej Štiavnici. Pri ďalšej inšpekcii v roku 1638 komisia doporučila pridávať k hodrušským rudám namiesto čistého olova, ktoré sa dovážalo, vlastné olovené rudy. Pokusy s použitím olovených rúd pri tavení namiesto olova znamenali následne pozdvihnutie úrovne hutníctva aj v Kremnici. Druhá polovica 17. storočia bola obdobím vrcholnej ťažby zlatostrieborných rúd a stúpla i produkcia zlata a striebra. Hoci kovnatosť už začala klesať, zvýšením ťažby a zdokonalením úpravy výroba kovu vzrástla.

Zároveň pokračoval proces preberania hút banským erárom. Išlo totiž o strategické suroviny a bolo v štátnom záujme, aby sa výroba kovov úspešne rozvíjala a ich produkcia vzrastala. Nasledovalo obdobie úspešných technológií v oblasti hutníctva, ktoré sú podrobne známe.

Hutníctvo v 18. storočí

Koncom 17. a začiatkom 18. storočia boli v Kremnici v prevádzke tri huty. Išlo o jednu erárnu hutu so šiestimi taviacimi pecami a jednou zháňacou pecou a dve menšie ťažiarske huty s dvoma šachtovými pecami. V 20. rokoch 18. storočia bola veľká erárna huta ešte viac zväčšená a zmodernizovaná. Najvyššie miesta riadiace hutníctvo v stredoslovenskej banskej oblasti z nej chceli urobiť centrálnu hutu na zhutňovanie zlatých a strieborných rúd tejto oblasti. V roku 1727 erár odkúpil jednu z menších kremnických ťažiarskych hút, ktorá dovtedy patrila podnikateľskej spoločnosti Roth. Posledná kremnická súkromná huta tu pracovala do roku 1759.

Skúšobná pec, 18. storočie

Za účelom zlepšenia a zmodernizovania hutníckej výroby v stredoslovenskej banskej oblasti bol sem pozvaný skúsený odborník z Čiech Kristián Heüppel. Heüppel spolu s dvoma hutníkmi z Čiech bol povolaný na Slovensko v roku 1731. Najprv pôsobili v Banskej Bystrici. Tu v roku 1732 zlepšovali a skvalitňovali hutnícku technológiu výroby zlatostriebra podľa saských metalurgických spôsobov. 18. mája 1733 bol spomínaným dvom českým hutníkom, ktorí prišli s Kristiánom Heüppelom, povolený návrat do Čiech. Heüppel dostal príkaz ostať „dlhší čas“ v oblasti dolnouhorských banských miest a tu pokračovať v zlepšovaní hutníckych technológií.

Dokument z 3. apríla 1734 nás informuje o tom, že po smrti hlavného komorského grófa von Sternbacha bolo Kristiánovi Heüppelovi, hutníckemu majstrovi z Čiech, zverené hlavné direktorstvo (Ober Dirrection) kremnického hutníctva. Pre Heüppela bola vytvorená zvláštna úradná funkcia a hodnosť hlavného direktora (riaditeľa) hutníctva v celej stredoslovenskej banskej oblasti. Nielenže teda stál na čele kremnickej huty ako hlavného hutníckeho závodu, ale bol na čele aj ostatných hút v stredoslovenskej banskej oblasti.

Z tohto obdobia sa nám zachovalo množstvo archívnych materiálov, informujúcich o rôznych tavebných skúškach v hutách, ktoré dal vykonať Kristián Heüppel za účelom zistenia najoptimálnejšej hutníckej technológie. Heüppel ako najväčší odborník na hutníctvo v oblasti bol aj inštruktorom hutníctva na práve vzniknutej Mikovíniho Baníckej škole (1735). Celkovo možno zkonštatovať, že Heüppel nenavrhoval nejaké prevratné zmeny, ale len drobné vylepšenia. Išlo mu hlavne o úspory olova pri zhutňovaní a minimalizovanie strát drahého kovu.

V tomto období prežívalo drahokovné baníctvo na strednom Slovensku konjunktúru. To kládlo veľké nároky na hutníctvo. Vyťažené rudy a vyrobené koncentráty bolo treba kvalitne hutnícky spracovať. Bolo jasné, že súčasné hutnícke kapacity nebudú schopné spracovať také množstvá rúd. V 20. a 30. rokoch 18. storočia vznikli preto viaceré projekty riešenia, prestavby a skvalitnenia hutníctva v stredoslovenskej oblasti. Už v polovici 20. rokov poslala Dvorská komora vo Viedni Hlavnému komorskogrófskemu úradu v Banskej Štiavnici (HKG) nariadenie, aby sa zaoberal riešením zvýšenia kapacity tunajšieho hutníctva. HKG vo svojej odpovedi, ktorú vypracoval Kristián Heüppel, navrhol výrazné rozšírenie kremnickej huty a vybudovanie veľkých skladov na drevo a drevené uhlie pri hute, ktoré sa sem malo dovážať z blízkeho i ďalekého okolia. Tieto opatrenia síce Dvorská komora schválila a stavba veľkých skladových priestorov v kremnickej hute sa realizovala, predsa však Dvorská komora s takýmto riešením situácie nebola spokojná. Nariadila preto hlavnému komorskému grófovi Jánovi Nepomukovi Mitrovskému, aby celú záležitosť ešte dobre premyslel a zabezpečil vypracovanie odborného poriadku a návrhu na riešenie tejto záležitosti.

Za tejto situácie vznikol v roku 1734 návrh na postavenie úplne novej veľkej huty pri Žarnovici. Autormi návrhu boli Ľudovít Albert Thavonath, bývalý hlavný komorský gróf a Erazmus Schickmayer, pracovník hlavnej učtárne Dvorskej komory vo Viedni. Heüppel bol proti stavbe tejto novej huty. Trval na tom, že situáciu možno riešiť rozšírením kremnickej huty. Ďalšie odborné posudky vypracovali Jozef Kaschnitz, radca Dvorskej komory a hlavný geometer stredoslovenských banských miest Samuel Mikovíni. Nakoniec bol projekt výstavby novej huty pri Žarnovici schválený. Rozhodla tá skutočnosť, že žarnovickú hutu bude možné veľmi ľahko a lacno zásobovať drevom a dreveným uhlím z okolitých lesov a uhliarní.

V 40. rokoch 18. storočia bola reforma hutníctva v stredoslovenskej banskej oblasti dokončená. Bol vytvorený systém troch hlavných hút – kremnickej, žarnovickej a banskobystrickej. Len tu sa vykonával celý hutnícky proces. V ostatných menších hutách sa robilo len prvé, prípadne druhé štádium zhutňovania. Poloprodukt sa potom posielal do spomenutých tzv. hlavných hút.

Kremnická huta zostala až do konca 18. storočia najväčšou a najvýkonnejšou hutou v stredoslovenskej banskej oblasti. V 60. rokoch 18. storočia mala 12 šachtových taviacich pecí, 1 plameňovú pec, 1 gliedovú pec, 2 zháňacie pece a 10 pražiacich pecí, ktoré boli rozmiestnené v dvoch pražiacich hutách. Pri hute bola aj veľká skúšobňa kovov (Probiergaden), najväčšia v stredoslovenskej banskej oblasti.

Literatúra a pramene:

- Sombathyová, M.: Z histórie hutníctva v banskoštiavnickej oblasti. In: Sborník slovenského múzea XVIII, Erland, Banská Bystrica
1997.
- Gayer, Bedrich: Výpisky z rukopisu kremnického archivára Pavla Križku „ Altertümer der Stadt Kremnitz“ (Starožitnosti mesta Kremnice) a. Miesta hút (Die Schmelzstätten). Štátny archív Banská Bystrica – pobočka Kremnica, fond Pozostalosť Bedricha Gayera, krabica č. 8, 1986.
- Lamoš, T.: Vznik a počiatky banského a mincového mesta Kremnice 1328 – 1430. Stredoslovenské obyvateľstvo, Banská Bystrica 1969.
- Čičaj, M.: Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov VII. - Turci v Uhorsku. Literárne informačné centrum, Bratislava 2005.
- Čelko, M.: Thurzovci, Fuggerovci a kremnické zlato. In: Acta Historica Posoniensia I – Štúdie z baníctva a banského podnikania. Katedra všeobecných dejín FF UK, Bratislava 2001.
- Matunák, M.: Z dejín slobodného a hlavného banského mesta Kremnice. Kremnica 1928.
- Lamoš, T. Archív mesta Kremnica -sprievodca po fondoch a zbierkach. Slovenská archívna správa PV, Bratislava 1957.
- Kupča, J.: Súpis stúp, mlynov, splavov a hút v Kremnici z roku 1578. In: Sborník slovenského banského múzea IX., Osveta, Martin 1979.
- Kamenický, M.: Príspevok k dejinám hutníctva v Kremnici v 18. storočí. In: Spravodaj Banského výskumu v Prievidzi 4-5, 2000.
- Finančný archív - archív Dvorskej komory Viedeň (Finanzarchiv - Hofkammerarchiv), fond Hoffi nanz a Münz- und Bergwesen, Reperórium z roku 1733, pag. 141, 196, 225, 503.
- Kamenický, M.: Stredoslovenské striebro a jeho hutnícke spracovanie do konca 18. storočia. Veda SAV, Bratislava 1995.

Zdroj



© corycats.sk - horuseye.sk 2012 - 2024